Ľudská pamäť a obzvlášť slovenský národ je k zlodejom veľmi tolerantný. Pravdepodobne máme jánošíkovské gény umocnené socialistickým obdobím v krvi. Počas socialistického obdobia vznikali rôzne vitpné konštatovania nešvárov bežného života. Kto nekradne, okráda svoju rodinu. Takéto a podobné patrili k dennému folklóru života vo všetkých krajinách pod vedením internacionálnych komunistov. Ako také umravnenie sa z nezmyselného mrhania peňazí daňových poplatníkov vydržalo len veľmi krátke ponovembrové obdobie.
Revolučné odborové hnutie bolo pri Komunistickej strane najväčším príživníkom socialistického Československa. Jej funkcionári rôznymi vymyslenými príspevkami a financovaním zo štátneho rozpočtu spotrebúvali obrovské sumy peňazí na budovanie si straníckych a odborárskych pamätníkov. Len samotní odborári vlastnili desiatky a desiatky rôznych nehnuteľností po celej krajine, samozrejme najviac v rekreačných oblastiach vo forme hotelov, rekreačných zariadení, kde VIP služby užívali hlavne funkcionári. Veľkou rozšafnosťou ponovembrového obdobia tieto majetky ostali odborárom, ktorí ich postupne spotrebúvajú na svoju vlastnú činnosť výlučne v svoj osobný prospech. Najnovšou výraznou finančnou injekciou sa stal predaj Istropolisu v Bratislave. Výťažok z tejto socialistickými vládami organizovanej zlodejiny odborárov samozrejme ostane už v rukách odborárov. Krajina z toho prirodzene nebude mať žiadny úžitok.
Ďalšie nezmyselné mrhanie pracne vyzbieraných daní naďalej bez najmenšej brzdy predvádzajú aj dnešní politici.
Prezident krajiny sa na víkendy presúval domov lietadlom. Až pomstychtivosť vedúceho sociálneho demokrata urobila tomuto mrhaniu koniec.
Naivná ovečka by zaplesala, že sa konečne našiel jeden spravodlivý, ktorému je takéto mrhanie prostriedkami krajiny proti srsti a má skutočný záujem o navedenie normálneho stavu. Tak ako sme ale u tohto predsedu zvyknutí, jeho skutočný zámer o úsporu štátnych prostriedkov s tým vôbec nesúvisí.
Vedúca strana dnešnej spoločnosti mala svoj snem v Martine. Široké okolie sa hemžilo vládnymi bavorákmi, nezistiteľným množstvom vodičov, ochrankárov a ostatných poskokov, ktorí k takému oslavnému divadlu patria. Predseda sa prezidentovi vyhráža vystavením faktúry za lety lietadlom. Nikto ešte nepovedal síce, že kto, komu a vôbec na akom základe takúto faktúru vystaví. Verím, že to ale predseda má premyslené tak, ako má určite premyslené, že kto a na akú sumu vystaví vedúcej strane alebo jej funkcionárom faktúru za zneužívanie štátnych vozidiel a obslužného personálu na zabezpečenie straníckej akcie v Martine. Je ale možné, že títo sociálni demokrati sa už tak zžili so svojimi funkciami, že už vôbec nerozlišujú prácu v prospech krajiny alebo stranícku činnosť. Tak ako predseda robí sústavne stranícku propagandu za peniaze daňových poplatníkov, ktorí jeho stranu s ním na čele nikdy nevolili a voliť ani nebudú. Ale platiť tento stranícky cirkus budú. Či sa im to páči, alebo nie.
Tento nešvár na Slovensku už dosiahol obludné rozmery. Ministri, ktorí nie sú ústavnými činiteľmi, ako napríklad prezident alebo povedzme ešte predseda parlamentu, bez najmenšieho ostychu používajú vládne vozidlá a obslužný personál na venčenie psov, rozvážanie rodinných príslušníkov, frajerok, resp. poradkýň a ostatných činností nesúvisiacich s ich pracovným zaradením. A všetci sa tvária, že to tak má byť a je to v poriadku. Asi som naivný domnievať sa, že napríklad Najvyšší kontrolný úrad by skontroloval u predsedu vlády alebo ministrov efektivitu využívania, respektíve už zneužívania svojich funkcií na svoj neoprávnený prospech.
Slováci si hrdí, že taký Jánošík bol jednoducho zlodejom. A myslia si, že dnešní stranícki nominanti by nimi mali byť tiež. Je to ale tragický omyl, pretože dnešní stranícki nominanti neokrádajú grófov a nenávidenú šľachtu, ale nás všetkých. Neviem, ak vám mnohým, ale mne to veľmi prekáža.